Březen 2017

I Was Feeling Epic

10. března 2017 v 15:15 | Vee-Swagger |  Webmiss
Takže... opäť vás zdravím :) Keďže som sa neozvala na Vianoce, ani na Nový rok ani na nejaký iný významný deň, či už narodeniny niekoho z členov alebo čokolvek iné, tak ma napadlo, že dám o sebe vedieť. Je to už skoro rok, čo tento blog oficiálne skončil a tak vám teraz ponúkam taký menší update. Nejde mi o to, aby to bolo niečo príliš emotivné lebo "nostalgia is a bitch".

Tento blog oficiálne skončil 24.marca 2016 a odvtedy sa stalo kopec vecí. Nehovorím len o sebe, ale aj o vás všetkých, ktorí si k tomu článku nejakou záhadou našli cestu. Aby sme išli po poriadku, tak ja R5 počúvam stále ale už výrazne menej a o návštevníkoch tohto blogu mám podobnú mienku. Toto bol jediný blog svojho druhu a nenašla som žiadny poriadny a aktívny blog o R5, čo ma celkom mrzí ale zároveň neprekvapuje. Z trošku iného súdka, momentálne som v druhom ročníku na gympli a len pred pár dňami nastal taký jeden zásadný moment, ktorému sa hovorí "voľba volitelných predmetov". Do minulého mesiaca som poriadne nevedela, čím chcem byť ale zrazu ma osvietilo a rozhodla som sa, že pôjdem na medicínu.

Odkedy som skončila, tak som sa vrátila k mnohým mojim pôvodným koníčkom. Mala som viac času na fotenie a začala som aj maľovať vodovými farbami. Taká menšia ukážka, na čo všetko má človek odrazu čas, keď nemusí každý deň pridávať novinky na blog. Nechcem teraz zdissovať každého, kto blog má a poctivo sa mu venuje. Keď ho to baví, tak prečo nie. Ale keď zrátate koľko hodín týždenne strávite hľadaním informácií, naškrábali by ste z toho minimálne tých 14 hodín, čo je sakra dosť. Nehovorím, že blog máte brať na ľahkú váhu ale zase to neberte ani tak vážne. Ak vás kamoši pozvú niekam von, tak choďte s nimi, novinky na vás počkajú a budú tu, aj keď sa vrátite domov. No ale teraz som trošku odbočila od mojej pôvodnej myšlienky. (aj keď možno ani nie, neviem, aká mala byť pôvodná myšlienka)

Predposledný odsek bude podľa mnohých asi najblbší a najviac odveci. Dnes, práve dnes, 10. marca má premiéru úplne posledná časť Upírskych denníkov. Aj o tom som raz mala blog, ale nevydržal, čo ma mrzí. Ten seriál som sledovala od mojich 11 rokov, teraz mám 17 a 6 rokov je sakra dlhá doba, čo si budeme hovoriť. ak ste to niekto pozerali, tak viete, že ten seriál je emocionálna horská dráha. Bude mi chýbať. Zo všetkých seriálov, ktoré som mala rada a ktoré už skončili, práve Upírske denníky mi budú chýbať najviac. Postavy, dej, vzťahy, prostredie... Zvyknete si na niečo, máte to radi a zrazu sa s tým musíte rozlúčiť. Toto neplatí len na seriály, ale aj na blogy a kto vie čo ďalšie.

Posledný odsek bude mega úprimný a chcem, aby sa nad ním zamyslel každý, kto si ho prečíta. Veci, o ktorých som hovorila vyššie, stáva sa nám to a nemôžeme s tým nič urobiť. Keď vám skončí obúbený seriál, blog, skrátka sa niečo zmení, ČOKOĽVEK, nie je veľa možností, čo s tým spraviť. Budete si hovoriť, ako vás ten smútok prejde, nájdete si niečo iné, začne vás to baviť a tento cyklus sa bude opakovať do zbláznenia. Lenže, viete aká je definícia šialenosti? Robiť stále dokola tú istú vec a očakávať iný výsledok. Nemyslím tým, že by ste mali prestať pozerať seriály, filmy, navštevovať vaše oblúbené blogy. Pretože nič z toho, vás nezbaví pocitu, že niečo, čo ste milovali je nadobro preč. Je jedno koľkokrát si poviete, že sa cez to dostanete, že na to zabudnete a pohnete sa ďalej. Trošku morbídny príklad ale zoberme si sitáciu, keď vám zomrie niekto blízky. Žiadna sviečka, žiadna modlitba nezakryje pravdu a pravda je taká, že máte v srdci dieru, kde bol predtým ten človek, na ktorom vám záležalo. A najhorší ani nie je ten prvý deň. Najhoršie sú tie ďalšie, keď je všade ticho a pokoj a vy len rozmýšlate a spomínate. Neexistuje, žiadny návod, ako sa z niečoho dostať. Jediné čo dokážeme ako ľudia spraviť je to, že budeme žiť ďalej. Minulosť vás neopustí, o to sa nebojte. Sem-tam vás prepadne pocit smútku, ľútosti a nostalgie ale on tam je stále. Len sa občas predere na povrch. Pretože, čokolvek, čo vám tak chýba, ono to nie je preč. Je to stále vo vás, vo vašej mysli, podvedomí a už sa toho nezbavíte. Verte tomu, alebo nie, ako chcete ale každý z nás je odrazom vecí, ktoré mal rád a na ktorých mu záležalo. Život ide ďalej. Za pár rokov si na nič z toho možno nespomeniete ale odkaz vo vás ostane. Sami si vyberáme cestu. Naše činy a hodnoty, práve tie nás definujú.

Asi tolko k mojej retrospektíve. Dúfam, že sa nad tým zamyslíte a spomeniete si na mňa, keď niečo vo vašom živote skončí a budete sa s tým musieť vyrovnať. Nie je to koniec sveta a vždy sa z toho vziať aspoň jedna použiteľná lekcia do života. Na úplný záver tu mám nejaké pesničky, keďže dávať tématické songy do článkov je tak trochu moja úchylka. Veľa šťastia v živote :)